Meno a osobnosť Andreja Hadíka sú v našej spoločnosti takmer neznáme. Možno o ňom vedia niečo viac v Liptovskom Mikuláši, kde sa istý čas nachádzala Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadíka. No tento človek mal neuveriteľne bohatú vojenskú kariéru a zastával funkciu, dnes by sme povedali, ministra vojny v službách Habsburgovcov. Bude to znieť možno neuveriteľne, ale bol Slovák. Spolu s Adamom Františkom Kollárom patrili k obľúbeným a významným radcom Márie Terézie, pričom sa obaja zapísali do dejín strednej Európy v 18. storočí. Nech sa páči, tu je ďalší článok z rubriky Známi neznámi.
Andrej Hadík sa narodil 16. októbra 1710 na Žitnom ostrove, jeho otcom bol Michal Hadík, husársky kapitán, matka sa volala Františka Hardiová. Hadík pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu pôvodom z Turčianskej stolice. Ako žiak navštevoval jezuitské gymnázium a chcel sa stať kňazom. Otec však videl svojho syna skôr ako vojaka a nie ako kňaza. A tak Andrej Hadík vstúpil vo veku 22 rokov do vojenskej služby ako zástavník (kornet) v Dežöfiho (neskôr 3.) husárskom pluku. Hadík zaznamenal takmer hneď úspechy, bol nielen odvážny, ale aj strategicky premýšľal – pre husársky pluk (oddiely ľahkého jazdectva) bol ako stvorený.
Andrej Hadík zaznamenal rýchly postup na rebríčku vojenských hodností. Už v roku 1734 vypukla vojna o poľské dedičstvo a Dežőfiho husársky pluk odvelili do Porýnia. Za zásluhy Hadíka v októbri 1734 povýšili na kapitána. V rokoch 1737 až 1739 bojoval na Balkáne proti Turkom. Pod jeho velením obsadila husárska jazdecká jednotka (50 husárov a 100 srbských jazdcov) strategicky významnú pevnosť Banja Luka. Následne posilnili cisársku posádku v Belehrade a Hadík si za svoje zásluhy vyslúžil hodnosť majora. Jeho odvaha a výsledky vzbudzovali pozornosť a v roku 1744, keď mal iba 33 rokov, sa stal najmladším plukovníkom v celej habsburskej armáde a o tri roky generálom.
Po nástupe Márie Terézie v roku 1740 odmietli okolité krajiny rešpektovať jej postavenie, vypukli vojny o habsburské dedičstvo a Andrej Hadík už od prvých dní bojoval v Sliezsku. V januári 1742 sa stal podplukovníkom v novovytvorenom Beleznaiovom (neskôr 10.) husárskom pluku.
Popri bojoch a vojenskej kariére myslel aj na súkromný život, v lete 1742 sa oženil s Máriou Františkou, dcérou poľského grófa Lichnowského. Ich šťastné manželstvo trvalo 45 rokov, spolu sa im narodilo 6 dcér a 3 synovia. Zakrátko bol povýšený do hodnosti generálmajora a následne sa stal poľným podmaršalom.
Andrej Hadík sa presadil najmä v bojoch v rámci 7-ročnej vojny (1756 – 1763), kde preukázal svoju osobnú odvahu, chrabrosť a mimoriadne operačné a taktické schopnosti. Jeho veliteľská činnosť bola tvorivá, kombinačná. Husári sa stali najdynamickejším druhom vojska, zatiaľ čo na bojiskách prevládala skôr lineárna taktika a strnulé manévre. Z tradičných úloh husárov možno spomenúť prieskum, záškodníctvo a prenasledovanie nepriateľa, no začali sa podieľať aj na priamych útokoch.
Slávu Andrejovi Hadíkovi priniesol najmä 16. október 1757, keď ako veliteľ vybraných husárskych vojsk a peších práporov v počte asi 3500 mužov nečakane napadol a obsadil Berlín. Pri tomto útoku stratil Hadík len 10 mužov a 28 bolo zranených. Medzi zranenými bol aj vtedy ešte len 19-ročný husár Ladislav Škultéty-Gabriš (husár, rodák z Mojtína, okres Púchov, sa neskôr stal legendárnym vojakom, vzorom vojenskej služby). Berlín sa vykúpil za takmer 300 tisíc toliarov. Samotný Andrej Hadík si z tejto sumy nenechal nič, 25 tisíc dal rozdeliť medzi svojich vojakov, zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii. Tá mu z vďaky darovala 3 000 dukátov.
Dobytie Berlína neznamenalo výrazný zvrat v priebehu vojny, no meno Andreja Hadíka sa vrylo do pamäte Európanov v podobe frazeologizmu – husársky kúsok (po francúzsky tour d’hussard, po nemecky Hussarenstück). Hadík dostal nie len finančnú odmeny, ale bol za svoj úspech aj povýšený. Panovníčka ho povýšila do hodnosti generála jazdectva a vyznamenala najvyšším vojenským vyznamenaním monarchie – Veľkokrížom Vojenského rádu Márie Terézie. Po skončení vojny získal Andrej Hadík titul grófa a stal sa guvernérom Budína a veliteľom peštianskeho vojenského okruhu.
Cisár Jozef II. mu udelil titul dedičného ríšskeho grófa s právom miesta a hlasu v švábskej rytierskej lavici, čo bolo v prípade uhorských šľachticov nie veľmi bežné. V rokoch 1764 – 1768 zastával post hlavného veliteľa a kráľovského miestodržiteľa v Sedmohradsku. V rokoch 1772 – 1774 bol vojenským gubernátorom Haličska a Vladimírska.
V roku 1774 bol opäť povýšený, získal najvyššiu vojenskú hodnosť habsburskej armády – hodnosť poľného maršala. Do roku 1790, teda až do konca svojho života, bol prezidentom Dvorskej vojenskej rady vo Viedni, čo z dnešného pohľadu zodpovedá funkcii ministra vojny. Bol prvým a jediným rodákom zo Slovenska, ktorý zastával tento post. Pod jeho vedením sa uskutočnilo viacero modernizačných opatrení a zmien. Osobne sa stal autorom viacerých výcvikových, služobných a bojových poriadkov, ktoré sa dnes nachádzajú vo viedenskom Vojenskom archíve.
Cisár Jozef II. v sprievode generálov, medzi ktorými je aj Andrej Hadík
Andrej Hadík zomrel 12. marca 1790 vo Viedni, pochovaný je vo Futogu (dnešná Vojvodina, Srbsko), ktorý získal ako donáciu pri povýšení do grófskeho stavu v roku 1763. Životným krédom maršala Hadíka sa stalo Virtuti nihil invium – Chrabrosť nepozná prekážky. Týmto heslom sa riadil počas celej 58-ročnej vojenskej služby, počas ktorej bojoval v 24 vojnových konfliktoch.
Andrej Hadík bol bezpochyby významnou osobnosťou našej histórie a zaslúžil by si, aby sa o ňom vedelo. Pretože zatiaľ čo vo Viedni či Budapešti stojí jeho jazdecká socha na frekventovanom mieste, u nás je Andrej Hadík známy neznámy.
Katarína Gažová, študentka PdF UK
Zdroje :
https://de.wikisource.org/wiki/ADB:Hadik_von_Futak,_Andreas_Graf
http://www.biolex.ios-regensburg.de/BioLexViewview.php?ID=923
http://www.kvhbeskydy.sk/polny-marsal-andrej-hadik-grof-z-futaku/
Web študentského spolku katedry histórie PdF UK 